Krajina Tajchov zo sedla bicykla

Po dlhšom čase poľavila vírusová kríza, tak som sa rozhýbal a rozhodol sa, že cez víkend vybehnem prevetrať môjho starého tátoša, ktorý sa v poslednej dobe vozil tak maximálne po meste - do obchodu a naspäť. Májové počasie prialo, predpoveď bola na polojasno a niečo pod 20 stupňov, tak mi ostávalo už len vybrať, aký krásny kus Slovenska lepšie spoznať. Chcel som odštartovať vo veľkom štýle, ale musel som zobrať do úvahy moju kondíciu, ktorá po viac ako mesiaci bez výraznejšieho pohybu ďaleko zaostávala za mojimi ambíciami. Na žiadne veľké plánovanie nebol čas, výber preto padol na relatívne známy Veľký Hodrušský okruh. Nie je síce úplne najľahší, ale na tých 40 km som si veril, aj keby som sa mal doplaziť. To som ešte netušil, že tak aj skončím, ale o tom potom.

Z Bratislavy som vyrazil okolo obeda smer Žarnovica a asi za hodinu a trištvrte som dorazil do typickej stredoslovenskej dediny Hodruša-Hámre, z ktorej sa zvykne začínať. Zaparkoval som pri mestskom úrade ako odporúčal niektorý blog, vytiahol bicykel z auta, skontroloval výbavu a vyrazil. Keď už som si vybral štartovacie miesto, ostávalo sa rozhodnúť, ktorým smerom. Na jednej strane prudký kopec hneď od začiatku, na druhej postupné, ale dlhé stúpanie. Žiadne rozhodnutie nie je a priori nesprávne a ako všetko, aj tu platilo, že obe cesty majú svoje pre a proti. Ja som vybral prudší kopec na začiatku (na strmé zjazdy si moc neverím), aj keď autor blogu varoval, že tento smer je vhodný skôr pre zdatnejších bikerov, kde som sa s mojou aktuálnou kondičkou určite neradil. Ako bolo sľúbené, stúpanie začalo zostra a s jednou príliš krátkou prestávkou pri prejazde lúkou neprestalo, až kým som sa nevyštveral na najvyšší označený bod trasy - Kerling.

Mapu som si dopredu takmer vôbec neštudoval, čo ma stálo zopár “orientačných” zastavení, keďže značenie bolo na niektorých križovatkách takmer neviditeľné alebo dokonca neexistujúce. Inak sa mi podarilo prebojovať ťažkým kamenistým terénom až asi 500m pod kopec, kde som musel kvôli prevýšeniu kapitulovať a bike potlačiť tých najprudších 50m, kým sa to trošku vyrovnalo. Poriadne som sa zapotil, ale krásne výhľady na Kerlingu stáli jednoznačne za to. Výhľady nie v zmysle výhľadov z tatranských štítov, ale lúka, stromy a pokoj. Odteraz som sa mohol tešiť na príjemnejší profil. Chvíľu som sa zastavil, jednak oddýchnuť a doplniť energiu, ale tiež vychutnať ten pocit, keď človek zdolá vrchol a dostane sa mu zaslúženej odmeny.

Ďalšia etapa bola, po úvodnom trochu prudšom zostupe po kamenistej lesnej ceste, hore dole. Kúsok hore, kúsok dole. Otvárali sa výhľady na druhú stranu, v diaľke medzi stromami som zahliadol akýsi zámok a všade samé lesy. Celkovo som v tejto časti takmer nikoho nestretol, iba zopár cyklistov, čo išli opačným smerom. To sa však zmenilo v sedle Červená studňa, kde sa skoro ani nedalo pohnúť. V peknom počasí aj tí lenivejší vyrazili von a keď už nie na turistiku, aspoň sa vyviezli do kopcov. Aspoň tak to vyzeralo. Plno áut, motoriek, psov a pár bicyklov. Prečítal som si pár zaujímavostí o tajchoch a rýchlo sa pobral preč. Ak však potrebujete doplniť vodu, prípadne si oddýchnuť a najesť sa, toto je to správne miesto.

Keď som sa poberal z Červenej studne, netušil som, že na mňa čaká najkrajšia časť cesty. Ale čakala a stálo to za to. Asi 8 km dlhý úsek po vrstevnici krásnym lesným chodníčkom ako z rozprávky a bez veľkých nerovností. Len ja, les, bicykel a chodník, fičal som si a užíval čerstvý vzduch, ktorý ma obkolesoval.

Po tomto zážitku nasledoval opäť úsek, na ktorom sa chvíľku stúpalo a chvíľku klesalo, trasa viedla lúkami a lesom a výhľady boli prevažne na východ. Tu už som stretol okrem cyklistov aj peších turistov, hlavne rodinky s deťmi. Prišiel čas doplniť tekutiny a nejaký ten cukor, tak som sa vyvalil na lúke s výhľadom na dotankoval. Slnko mi príjemne hrialo do chrbta a stihlo ma aj vysušiť. Predo mnou ostávala posledná časť cesty, zjazd dole do cieľa. Ešte ma však po ceste čakala jedna plánovaná zastávka pri tajchu. Na kúpanie to síce nebolo, ale podľa fotiek z blogov to malo stáť za to. Tak som sa valil dole kopcom, až som skoro tajch obišiel. Na chvíľu som sa zastavil, porobil pár fotiek na blog a dobil mentálnu energiu.

Potom už len dole, dole a dole po lesnej ceste. Celý zjazd vyžadoval plnú pozornosť, raz som skoro vyletel zo sedla, keď som sa rozbehol a zadíval sa do lesa okolo. No a asi aby som mal o čom písať, niekde na posledných metroch zjazdu som dostal defekt. Šťastie v nešťastí, že to nebolo niekde pred zákrutou v plnej rýchlosti a druhé šťastie v nešťastí, že to bolo asi len 3 km do cieľa. Náhradnú dušu ani súpravu na opravu som so sebou nemal (povedal som si, že to risknem a samozrejme...), tak som bicykel dotlačil až do cieľa po najmenej zaujímavej časti celého okruhu - asfalte do dediny.

Keď som sa tam konečne doteperil, mal som celkom dosť, ale prevládala spokojnosť s naplneným dňom. Ak by som to mal zhrnúť, tak na začiatku makačka a potom odmena vo forme krásnej prírody a relatívne prázdnych cyklochodníkov v jednom z najkrajších kútov Slovenska.

Tvoj sprievodca po Slovensku, Tomáš