Gerlachovský štít

S kamošmi sme sa tento rok dohodli na spoločnom výstupe na najvyššie miesto Slovenska - Gerlachovský štít. Dohodli sme horského vodcu, dátum a čakali, kedy to konečne príde. Treba to riešiť čo najskôr, voľné termíny sa s príchodom leta rýchlo plnia, keďže záujemcov je nepomerne veľa k počtu oficiálnych horských vodcov. My sme sa na termíne dohodli v máji, vtedy ešte bolo zopár na výber. Aj keď to nie je najlacnejšie, výstup bez vodcu neskúseným lezcom neodporúčam. Vzhľadom na neexistujúce značenie na trase môže ísť aj o život. Ak už nie tebe, tak ľudom, ktorí lezú pod tebou. Aj také príbehy o padajúcich kameňoch sme si od nášho vodcu vypočuli. Ale vráťme sa na začiatok.

Velické pleso - Sliezsky dom

Východiskovým bodom pre túru na Gerlach je horský hotel Sliezsky dom. Skutočne nečakaj žiadnu horskú chatu s atmosférou, ale hotel s poriadnou vysokohorskou prirážkou aj napriek tomu, že tam vedie cesta a zásobovanie nie je problém. Ak sa rozprávame o čisto pešej turistike, sú 4 možnosti ako to skombinovať. Horským "taxíkom", alebo zvozom, ako ho volajú vodcovia, sa dá dostať až k hotelu. To je tá easy možnosť. Alebo sa dá hore vyšliapať štandardnou turistickou trasou. Podľa časových možností, preferencií a kondície je potom možné vyraziť až ráno v deň výstupu, alebo večer deň predtým s prespatím na Sliezskom dome. Vyraziť ráno peši z Tatranskej Polianky až na Gerlach a vystúpať cca 1650m je len pre tých v dobrej forme, túto výzvu si preto zatiaľ nechávam v zálohe. O zvoze sme ani nerozmýšľali, takže nám ostal večerný pohodový výstup na Sliezsky dom a prespanie v turistickej ubytovni, ktorá je jeho súčasťou. Vďaka tomu sme si mohli dať večer v kľude pivo (niektorí borovičku) a ráno trochu dlhšie pospať, čo tiež nebolo na škodu.

S vodcom sme boli dohodnutí na 6:15, kým však prišiel, zoznámili sme sa, rozdal nám výstroj (sedáky a prilby) a dal si kávu, ušlo dosť času a vyrazili sme až kúsok pred siedmou. Hlásili dobré počasie, nebolo sa treba zrovna ponáhľať. Zo začiatku sa ide po značenej ceste na Poľský hrebeň, po chvíľke (ani som si nevšimol kedy presne) sme však odbočili a chodníčkom smerovali k nástupu na Velickú próbu - najtradičnejšiu a technicky najľahšiu výstupovú cestu na Gerlach. Počas tejto úvodnej časti nás vodca sledoval a zhodnotil sám pre seba našu technicko-kondičnú zdatnosť, aby vedel zvoliť správny prístup. Všetci sme na tom boli celkom dobre a čo je možno ešte dôležitejšie, cca rovnako. Prvú krátku pauzu slúžiacu na krátke občerstvenie, nasadenie výstroje a letmú inštruktáž sme absolvovali pod próbou.

Výhľad z Velickej próby smer Slavkovský štít

Od tohto momentu sme boli všetci na jednom lane a vytratil sa akýkoľvek komfort, ktorý si zvyknem užívať pri lezení po skalách. Vyšlo na mňa miesto v strede medzi kamošmi a buď ma ťahal ten predo mnou jedným smerom, alebo ten za mnou druhým. Do toho sa mi stále plietlo pod nohy to prekliate lano, ktoré bolo samo o sebe bezpečnostným rizikom. Trochu preháňam samozrejme, ale faktom je, že z prvej časti výstupu si namiesto výhľadov pamätám práve na tieto pocity a na to, že som sa musel celú cestu sústrediť, aby som čo najmenej obmedzoval ostatných. Išli sme prakticky kolmo hore, s prevýšením takmer 60% by strmší mohol byť v podstate len rebrík. Spravili sme si jednu zastávku asi v polovici, inak sme išli tento úsek bez prestávky. Vlastne ďalšiu reálnu prestávku sme mali až na vrchole, ostatné prestoje boli iba kvôli fotkám a pomalším tímom pred nami. Ono ani moc nebolo kde si v kľude sadnúť. Premávka je jednosmerná a tímy za nami by nás na niektorých miestach ani nemali ako obísť. Vodcovia však tak či tak preferujú stále tempo, aby človek "nevychladol".

Postupne ako sme stúpali najstrmšiu pasáž, otvárali sa pred nami nové výhľady. V diaľke sme na chvíľu zahliadli Kráľovu hoľu, dobré výhľady boli aj na tatranské štíty, z tých najznámejších Slavkovský a Lomnický. Prvý unikátny pohľad sme zažili, keď sme vystúpali na Čertov chrbát, ktorý spolu s Dromedárovým chrbátom ohraničujú známy Gerlachovský kotol. Zhora je to fascinujúce.

Nad Gerlachovským kotlom

Okrem toho sme videli pomedzi oblaky aj Ďumbier a Chopok, ktoré sa odtiaľ zdajú skutočne krpaté. Nebolo však veľa času kochať sa, ako som spomínal. Viac-menej traverzom sme prešli pod Kotlový štít a ďalej smerom na Gerlach. Bolo tam zopár miest, kde sa mi zvýšil tep, ale inak klasické lezenie po skalách - smerom hore to ide dobre. Už chvíľu pred dosiahnutím vrcholu sme zistili, že je tam celkom plno. Viacero skupín vyrazilo skôr pred nami a užívali si výhľady a oddych, čo nás ešte len čakalo.

Keď sme tam dorazili, po cca troch hodinách šliapania, najskôr sme sa postavili do rady na foto s krížom. Netrvalo to dlho, vodca nás všetkých troch odfotil spolu a išiel si potom sadnúť ku kolegom z fachu, pokecať a odreagovať. My sme sa zložili kúsok mimo, kde sme si našli trochu miesta a mohli sme si začať užívať. Konečne bol čas a kľud rozhliadnuť sa okolo seba, identifikovať všetky známe miesta pod nami, ktoré nezakrývali oblaky. Tatry boli vidieť prakticky celé, inverzia nám bránila v zreteľných výhľadoch na juh, ale samozrejme radšej takto ako opačne. Niečo sme pojedli a popili, trochu oddýchli a za chvíľu bol už čas vyraziť naspäť medzi smrteľníkov.

Kríž na Gerlachovskom štíte

Na cestu dole sme vymenili poradie. Dostal som sa na prvé miesto (vodca logicky posledný, aby nás istil) a to sa mi hneď išlo lepšie. Nie je to ako klasická turistika, človek sa musí stále sústrediť, aby neohrozil ľudí pod ním uvoľnením nejakého kameňa, ale inak sme mali výborné tempo, ako to mám dole kopcom rád a obiehali sme jedna radosť. Lano stále prekážalo, aj keď teraz už nie fyzicky, ale hlavne psychicky. Nedokázal som sa úplne uvoľniť a skôr sa ponáhľal, nech sa už môžem odopnúť. Keď si dáš pozor a sústredíš sa, nie je sa čoho pri zostupe báť. Boli tam jedno dve miesta, kde to bolo technicky trochu náročnejšie, ale nič extrémne.

Nad Batizovským plesom

Keď sme sa dostali nad Batizovské pleso, konečne sme dali zbohom lanu a sedákom. Dali sme si pauzu na občerstvenie a vyprázdnenie a sledovali kamzíky, ktoré tam vraj chodia oblizovať kamene slané od moču turistov. Čo je na tom pravdy neviem, ale takto nám to bolo vysvetlené. Odtiaľ sme už nasadili stále tempo smerom k Sliezskemu domu. Tešili sme sa na pivo, kofolu, borovičku, každý to svoje. Toto je však samozrejme najhoršia časť cesty, kedy sa už len "dochádza" bez nejakých zaujímavých výhľadov, všetci už majú celkom dosť a len čakajú na záver, ktorý je celkom ďaleko. My sme si to aspoň spestrili konverzáciou s vodcom. Takých ľudí bežne nestretávam a z povahy svojej práce má k dispozícii kopec historiek. Záleží aj akého vodcu si nájdete, niektorí sú ukecaní viac, niektorí menej. Keď sme dorazili na Sliezsky dom, podali sme si ruky, štrngli sme si a išli každý po svojom.

Na záver možno len krátke zhrnutie. Veni, vidi, vici, ale nemyslím, že si niečo podobné v dohľadnej dobe zopakujem. Neprišlo mi to o nič lepšie ako túra po Roháčoch, alebo trasa cez Priečne sedlo na Východnú Vysokú, práve naopak. Sloboda a voľnosť pri horskej turistike je niečo, čoho sa nie som ochotný vzdať. Výstup v zástupe pre mňa nikdy nebude to pravé...

Tvoj sprievodca po Slovensku, Tomáš

Trochu bližší pohľad