Dobrodružstvo v Rumunsku

Rumunské hory a turistika v nich bola pre nás výzvou. Slovenský turista, zvyknutý na luxus značenia alebo možností v slovenských či rakúskych horách, ide na východ s rešpektom. Veľa blogov ani informácií sme nenašli, v podstate sme sa inšpirovali jediným článkom, ktorý sme na tému rumunská turistika na vrchoch Bucegi našli. V podstate to bol náš itinerár.

Do Rumunska sme sa s priateľom vybrali autom. Pokiaľ sa dokážete zbaliť na 2 týždne do jedného batohu a chcete zažiť viac adrenalínu, môžete cestovať aj vlakom, ktorým sa zo Slovenska do Rumunska dostanete z Bratislavy aj z Košíc. Ak volíte prejsť čo najviac miest, byť flexibilný a netrápiť sa s presunom, je na mieste cestovať autom. Žiadnu zlú skúsenosť s odcudzením vecí sme nemali, takže do toho smelo choďte.

Na tomto mieste vám popíšem našu púť cez pohorie Bucegi. Polohu, najvyššiu nadmorskú výšku a podobné fakty si môžete vygoogliť, takže s tým nebudem zbytočne začínať.

1.deň: Busteni – Omu

Naše dobrodružstvo začalo hneď pri parkovaní auta. Keďže sme si za začiatočný deň našej turistiky vybrali víkend, mali sme problém zaparkovať. Doviezli sme sa do mesta Busteni (kúsok od Brašova), kde sme pochopili, že pri lanovke, odkiaľ sa začína turistika, nezaparkujeme. Zišli sme teda asi cca kilometer od východzieho miesta, kde sme to „pichli“ pod most. Strach z vykradnutia, ako sa ukázalo na záver, ostal iba strachom a auto sme si našli v stave, v akom sme ho tam nechali.

Od parkoviska sme teda šliapali k začiatočnému bodu túry, kde sme plánovali nasadnúť na lanovku a vyviesť sa na Babele, čo je konečnou stanicou lanovky nad Busteni. Tu sme však narazili na ďalšiu komplikáciu, ktorou bol nekonečný rad čakajúcich. Miestni, ako sa ukázalo, však nezaspali na vavrínoch a tam kde nestíha lanovka, je priestor na vlastný biznis. Osloví vás mladý príjemný chlapík a dosť dobrou angličtinou vám vysvetlí skvelosť svojej ponuky. Za rohom už čakajú naštartované mikrobusy, pripravené obslúžiť nervóznych turistov a zinkasovať peniažky. Ale netreba sa báť, pôsobia ako dobre organizovaná mafia :D ale ich cena je len o niečo málo vyššia ako cena lanovky. Prepravia vás v pohodlných mikrobusoch po šiestich a hore ste približne do hodinky. Autom sa však nedá dostať až priamo na Babele, je si to teda treba ešte asi pol hodinku dôjsť peši. Na tejto ceste čakajte veľa „sandálových“ a „teniskových" turistov, ktorí sa na Babele nechajú vyviezť len aby mali pekné fotky na Instagram.

Už na tejto ceste sme narazili na jedno zo špecifík rumunských hôr. Je potrebné sa na to pripraviť a počítať s tým. Počas turistiky v tejto hornatej krajine často narazíte na stáda viac-menej voľne sa pasúcich oviec. Pokiaľ nemusíte, neprechádzajte stredom stáda a nekrižujte cestu ovciam. Pri stádach sa totiž takisto voľne pohybujú ovčiarske psy. Tie chránia stádo a tzv. mu pripravujú voľnú cestu, takže každý, kto sa postaví do cesty ovciam alebo im pretne cestu, je potenciálny nepriateľ. Preto, keď pred sebou uvidíte stádo, ktoré sa pohybuje vašim smerom, alebo hrozí, že by ste sa s ním stretli, radšej zmeňte smer. Môže sa stať, že narazíte na psa aj na turistickom chodníku alebo že sa pohybuje mimo stáda. To pravdepodobne hľadá obživu. Vyzerá to, že pastieri ich moc nekŕmia a psy si hľadajú jedlo sami, prípadne sa zdržujú pri chatách. Pokiaľ by ste na psa narazili, odporúčam ostať pokojným a ešte predtým sa vybaviť palicou, na ktorú najčastejšie reagujú a utečú. Platí stále, že chránia stádo a ľudí sa zväčša boja a nevšímajú si ich. Nespoliehajte sa určite na pastierov, že vás zachránia, tým sú turisti absolútne ukradnutí. Toto všetko sme v plnom rozsahu pochopili žiaľ až neskôr, ale k tomu sa dostanem.

Po dosiahnutí Babele sme ďalej pokračovali smerom na Omu, najvyšší vrch Bucegi a zároveň konečný bod prvého dňa. Šlapali sme už neskôr poobede, Slnko sa prehuplo smerom na západ a nekonečné pastviny boli zaliate jeho žiarom. Aj dav instagramových turistov sa značne preriedil a na ceste ostalo len skutočných pár dobrodruhov. S vedomím dobrého času sme si vychutnávali cestu a výhľady. Podľa nášho itinerárového blogu, ktorým sme sa riadili, mal byť na vrchole Omu vysielač. Chyba! Nechali sme sa zmiasť a zakempili sme to na nesprávnom mieste. Bolo nám divné, že pri vysielači je iba hrozivo vyzerajúca, napol rozpadnutá „scary“ budova, ale podľa popisu v blogu tu má stáť chata. Tak sme pozbierali posledné kúsky odvahy a zaklopali na typicky rumunský ošarpaný dom. V okolí už ani živáčika, spoza rohu na nás doliehal fabrikový bzukot elektrických rozvodov z vysielača. Po zaklopaní nikto nereagoval, tak sme sa rozhodli vojsť dnu. Ďalšia chyba. Vybehli na nás psy, ale našťastie hneď za nimi nemenej vystrašená pani, ktorá evidentne žiadnu návštevu nečakala. Samozrejme sme sa s ňou anglicky nedohodli, takže sme ani nezistili, že sme tu vlastne nesprávne. Doplnila nám zásoby vody, lebo si asi myslela, že to chceme, a šli sme von. Celé nám to nešlo do hlavy, ale uspokojili sme sa s tým, že v rumunských horách je to asi rutina. Pod vysielačom sme rozložili stan, hory sa pomaly zahaľovali do tmy, zvuky krokov posledných zmeškaných turistov už odzneli a široko–ďaleko sme ostali len my. To sme ale ešte netušili, že v noci zažijeme najväčší šok našich životov.

Nikdy, prosím vás, nikdy si nenechávajte v stane zbytky jedla. Nám to bolo „osudné“. Lákavý pach konzervových rybičiek vylákal rumunskú šelmu z jej brloha rovno smerom k nášmu opustenému stanu. Nikdy som sa tak nebála, ako keď sa nám uprostred noci uprostred hôr začal kymácať stan, lebo divoká šelma ho chcela zhodiť a dostať sa k našim odpadkom. Myslela som, že je to náš koniec, keď nás šelma musela zavetriť a svojho divokého plánu sa vzdala. Do rána bolo ďaleko a ja som už nezaspala. Po nabratí odvahy s prvými slnečnými lúčmi sme mohli skonštatovať len mierne otrhaný stan s dierami od zubov šelmy. Snáď bude pre vás upokojením, že v Bucegi nežijú medvede, takže to bola len šelma malých rozmerov.

My sme však ale nemali vyčerpanú všetku smolu, resp. adrenalínové zážitky. Po výdatných raňajkách sa našim smerom začalo hnať obrovské stádo. Aj keď poučení z blogu, že so stádom sa neradno zahrávať, sme situáciu značne podcenili. Výsledkom bolo asi 6 psov hrnúcich sa na nás s obrovským štekotom v snahe ochrániť blížiace sa stádo. Nebolo nám všetko jedno. Niektoré psy nás dohnali, no našťastie sme ostali pokojní a oni tiež. Ľahli si vedľa nás s jasným odkazom, že máme vypadnúť. To boli tie veľké psy. Za nimi bežali ale aj tie menšie, ktoré sa už tak priateľsky netvárili. Preto sme pozbierali rozum, sily a posledné háby a dali sa na rýchly ústup. A dobre sme urobili. Utekali sme smerom od stáda, aby sme dali vedieť, že mu nechceme ublížiť, čo pochopili aj psy a nechali nás na pokoji. My už sme len potom museli vyšliapať kopec, aby sme sa znovu napojili na turistickú cestu.

Prečo vám toto všetko píšem? Jednoducho chcem povedať, že šťastie praje pripraveným, preto tieto aspekty rumunských hôr nepodceňte a užijete si krásnu dovolenku. :-)

Druhý deň Falošný Omu – Pravý Omu – Chata

A ako sa vyriešila záhada Omu, ktorý vlastne nebol Omu? Po ceste druhý deň, kedy sme narazili nielen na kopec, ale aj na chatu, kde sme mali prespať. Tu bol pravý vrchol Omu. No nič, keď sme tu neprenocovali, tak sme si tu dali aspoň dobrý čaj a zeleninovú polievku. Na chate sa dohovoríte anglicky a ochotne vám poradia. Chatu je vidieť aj zo spomínaného kopca s vysielačom, resp. „z falošného Omu“ :D a je odtiaľ vzdialená asi hodinu cesty.

Po výdatnom pred-obede sme sa napojili na skupinky, ktoré na rozdiel od nás večer zdarne prišli na chatu a teraz vyrážali na svoju ďalšiu púť. My sme však mali dobrý pocit z dobrodružstva. :-) Zamierili sme k cieľu, ktorým boli Chaty v strede náhornej plošiny, ktorou tento národný park je, s vidinou pohodlného spánku na posteli. Cestou sme stretli veľa osamelých psov, niektoré v diaľke vyzerali ako medvede. Ako som však spomínala, žiadny z nich si nás nevšímal a skôr sa držali stranou. Stádam, ktoré nám šli oproti sme sa vyhli a užívali si krás a výhľadov, za ktoré sa Bucegi určite nemusí hanbiť.

Po ceste sme sa snažili cez e-mail urobiť rezerváciu na chate Cabana Padina, ktorá sa ale nakoniec ukázala ako „stratená niekde v kyberpriestore“, nakoľko ju pani pri pulte nevedela dohľadať... Ale ako praví Rumuni sa miestni vynašli aj tu, keď nám dcéra pani majiteľky s výbornou angličtinou ponúkla miesto v inej neďalekej chate - konkrétne chate horskej záchrannej služby. Chvíľu sme si museli počkať, ale nikam sme sa neponáhľali. Ďalší deň sme zamierili naspäť na Babele, čiže sme si ešte kus vyšlapali. Tentoraz nám už šťastie prialo a vychytali sme onedlho odchádzajúcu lanovku, ktorou sme sa zviezli naspäť do Busteni.